OSUDOM ČLOVEKA JE JEHO POVAHA...

Vo chvíli, keď sa narodíme a prvýkrát sa nadýchneme sami, sme zrazu samostatným tvorom. Krátke strihnutie nás odpojí od predošlého života.

Ešte vôbec netušíme kto sme a kde sme.

Možno je nám zrazu zima, počujeme priveľa hluku, všetko vôkol nás metie.

Tak nejako začína samostatný život na tejto podivnej ale krásnej planéte.

Ešte nevieme aké vzácne dary sme dostali.

Na prvý pohľad sme tabula rasa - niečo nepopísané, miesto na všetky možné odtlačky, krásne kresby, čmáranice aj ostré škrabance, ktoré bolia.

Sme nenapísaná kniha.

Na bielych stránkach však niečo napísané už je.

Kedysi dávno mnohí slávni nepochopení ľudia písali neviditeľným písmom.

Svetlo ohňa –sviečky však pomohlo čítať tajné písmo.

Do našej knihy života napísali tri sudičky tajným písmom svoje posolstvo.

Boli to naši predkovia, ktorí nám darovali svoje dedičstvo.

Prostredie ,do ktorého sme sa narodili tiež ukrylo hlboko svoj odkaz, no ten sa vo svetle určite objaví.

Posledná sudička je okamih nášho narodenia -dar nebies, planét, ktorý nás bude sprevádzať po celý život.

V rozprávke jednu nepozvú a ona dáva zlé dary.

Tá naša tretia však nie je zlá.

Je len zlé ak nepoznáme, čo nám darovala..

Zapáľme sviečku a začnime čítať odkazy v našej knihe života...